Harry Potter a Volanie krvi - Sto dvadsiata štvrtá kapitola

Sto dvadsiata štvrtá kapitola


Severus pomaly vyšiel na poschodie a zamieril do spálne. Potichu otvoril dvere a vošiel.
„Severus?!“ zvolala Alison, no neznelo to tak prekvapene, akoby si bola priala.
„Nespíš ešte?“
„Nie,“ odvetila stručne, posadila sa na posteli a čakala. Posadil sa oproti nej.
„Počula si, čo ti chcem vysvetliť, takže začnem od začiatku.“
„Ja…¬“
„Viem, že ste nás počúvali,“ vysvetlil stručne. Alison sa nervózne pomrvila.
„Prepáč…ja…my…nechceli sme, len…báli sme sa o vás…“
Jemne jej položil prst na pery, aby ju umlčal.
„Viem. Chápem to…“
„Mrzí ma to,“ šepla.
„To ja by som sa mal ospravedlniť… keby som ti všetko povedal už na začiatku, nemusela by si si robiť starosti.“
Odmlčal sa, aby si utriedil myšlienky, ona zatiaľ tíško čakala. Potom začal:
„Dosť dlho som tu nebol, pretože sme s Harrym hľadali spôsob, ako dostať Longbottomovcov z nemocnice. Prišli sme na možnosť, ako im pomôcť a chceli sme to proste vyskúšať,“ povedal akoby na ospravedlnenie.
Opísal, ako nakoniec inú možnosť ako únos nenašli a ako pracovali na získaní všetkých potrebných informácií. Ako oklamali Dumbledora a odišli na ústredie, uniesli ich, skúsili pyramídu i to, ako sa im uľavilo, keď to vyšlo. Potom ten rozhovor s Dumbledorom, vysvetľovanie Longbottomovcom, príchod Nevilla a nakoniec ich odchod do domu Harryho rodičov. Vtedy sa na chvíľu odmlčal.
„Varoval som Harryho, že ten dom je príliš temný, preplnený negatívnou energiou. Aj tak tam chcel ísť. Kým som obzeral niektoré izby, našiel staré fotky a dosť sa ho to dotklo. Potom si všimol tajnú miestnosť za knižnicou. Keď ju otvoril, našli sme list. Bol adresovaný mne…“ opäť sa odmlčal. V hrdle mu navrela obrovská hrča a nedokázal pokračovať.
Prisunula sa k nemu bližšie a zľahka mu stisla ruku.
Do jeho hlasu sa začala vkrádať bolesť, keď rozprával o listoch od Lily, otca a matky. Nakoniec jej povedal i o mysľomise.
„Potom si toho veľa nepamätám…myslím, že Harry do mňa niečo lial a mám silný pocit, že tam niekde bol aj Mark, ale netuším, ako sa tam dostal. Ďalšie, čo sa mi vybavuje je, že ma škrtila tá stará bosorka a potom sme boli tu…“ zmĺkol a hľadel do zeme.
Opatrne mu zdvihla hlavu a donútila ho pozrieť sa jej do očí. Jemne ho pobozkala.
„Harry mal pravdu, ty za to nemôžeš, nemôžeš sa za to obviňovať! Viem, že je to musí byť pre teba ťažké, ale spolu to zvládneme,“ šepla mu do ucha a opäť ho pobozkala.
„Mal by si si odpočinúť,“ šepla, vyzliekla mu habit a postrčila ho na posteľ.
Schúlila sa mu v náručí a v priebehu niekoľkých minút obaja zaspali.

Keď sa Alison ráno zobudila, Severus spal. Potichúčky vyliezla z postele a zišla dole. Hneď ako Harry začul kroky, posadil sa na zemi.
„Dobré ráno,“ pozdravil chrapľavo.
„Ahoj, Harry. Čo robíš na zemi? Vstávaj, ešte prechladneš!“ upozornila ho príkro.
„Bol som len pri Sothisovi,“ zahovoril a vydriapal sa na nohy.
„Čo ešte nespíš, mal by si si odpočinúť!“
„Nechce sa mi spať,“ povedal.
„Tak sa poď najesť. Remus s Tonksovou ešte nevstali?“
„Nie,“ odvetil a nasledoval ju do kuchyne.
Tam jej pomohol pripraviť raňajky. Kým skončili, ukázali sa dole aj Remus a Tonksovou.
„Dobré ráno!“ pozdravili naraz a obozretne mrkli na Harryho.
„Prišli ste akurát na raňajky,“ pousmiala sa Alison.
Všetci sa usadili za stôl a pustili sa do jedenia, len Harry sa ničoho ani nedotkol.
„Harry, jedz!“
„Ďakujem, nie som hladný,“ zašomral ticho.
„Musíš niečo jesť, pozri, aký si bledý!“ dohovárala mu Tonksová.
„Nie si chorý? Neprechladol si?“ spýtala sa Alison.
„Nie, som v poriadku, len nechcem jesť.“
„Niečo ale musíš dostať do žalúdka!“ dohováral mu aj Remus.
Harry si unavene povzdychol, zobral si šálok čaju a pomaly ho chlipkal.
Všetci traja si rezignovane povzdychli, ale nechali to tak.
O chvíľu k nim prišiel Sothis a Harry mu naplnil misku.
Po tom, čo dojedli, začali ženy spratúvať veci.
„Severus je kde?“ spýtal sa Remus.
„Spí,“ odvetila Alison.
„Nech sa len vyspí. Harry, aj ty by si mal ísť spať,“ poznamenala Tonksová.
„Nie som unavený. Mohol by som vám s niečím pomôcť?“
„Nemáš s čím, je nás tu dosť.“
„Mohol by som aspoň vidieť Sebastiána?“
„Och, dobre, že si mi to pripomenul. Mala by som ho priniesť sem, aby nezobudil Severusa,“ uvedomila si Tonksová a vybehla preč.
„Ako je to s ním cez spln?“ spýtal sa Harry Remusa.
„No, vyzerá to tak, že premeny zvláda celkom dobre… teda aspoň zatiaľ…“ odvetil Remus.
Onedlho sa vrátila Tonksová, Remus vyčaroval postieľku a malého do nej uložili. Harry so Sothisom si hneď sadli k nemu. Presedeli pri ňom celé doobedie.
Okolo obeda sa zobudil Severus.
„Dobré ráno,“ zamrmlal, keď vošiel.
„Ahoj, zlatko,“ usmiala sa Alison.
„Ahoj, Severus, ako si sa vyspal?“ trochu nasilu sa usmiala Tonksová.
„Celkom dobre, vďaka,“ odvetil.
„Že ráno, prespal si polovicu dňa,“ poznamenal Remus pobavene.
Harry sa na neho pozrel a Severus mu pohľad opätoval. Mierne sa však zamračil pri pohľade na jeho unavenú tvár.
„Počkáš chvíľu, kým bude obed, alebo ti niečo pripravím?“ spýtala sa Alison.
„Počkám,“ povedal ticho a sadol si k Harrymu.
„Teraz, keď si sa trochu vyspal, vyzeráš lepšie,“ poznamenala Tonksová.
„Aj sa cítim lepšie,“ odvetil.
„V dome ste asi veľa nespali, že?“ nevinne sa spýtal Remus.
„Mohli by ste sa prestať tváriť, že ste na tých schodoch nepočúvali?!!“ nahnevane povedal Harry.
Všetci štyria sa na neho okamžite pozreli. Severus s Alison znepokojene a Remus s Tonksovou prekvapene.
„Ale…“ začal Remus.
„Vieme, že ste počúvali,“ zarazil ho Severus, „a neospravedlňujte sa!“
„Keď už sme pri tom…“ začala Alison, „prepáčte mi moju zvedavosť, ale čo to bola tá Remusova sebaľútosť?“
„Tak to by zaujímalo aj mňa!“ pridala sa Tonksová. Remus mierne zbledol a vyľakane mrkol na Harryho so Severusom.
„Pri každej príležitosti narieka, aký je pre teba strašne starý!“ zavrčal Harry nevrlo.
Severus sa na Remusa ospravedlňujúco pozrel a bezradne pokrčil ramenami.
„Ešte ťa to neprešlo?“ povzdychla si Tonksová.
„Prešlo!“ namietol Remus.
„To určite!“ neodpustil si Harry a ani na nich nepozrel.
„To by stačilo!“ upozornil ho Severus a významne pozrel hlavne na Tonksovú.
Alison rýchlo naložila obed. V tichosti začali jesť, no Harry sa na svoju porciu ani nepozrel.
„Prečo neješ, Harry?“ spýtala sa Alison starostlivo.
„Nechcem, ďakujem.“
Naklonila sa k nemu a ruku mu položila na čelo.
„Máš teplotu, mal by si si ísť ľahnúť.“
„Nič mi nie je, som v poriadku,“ zamrmlal.
„Ani včera si nič nejedol!“ upozornila ho Tonksová.
„Nie som hladný!“
„Harry, mal by si niečo jesť,“ zapojil sa Remus.
„Povedal som, že nechcem!“ opäť zvýšil hlas.
„Nespal si,“ povedal Severus. Bolo to konštatovanie, nie otázka.
„Nie som ospalý.“
„Choď si pospať,“ toto bol už príkaz. Príkry, ale zreteľný.
Harry sa na neho konečne pozrel. Mal prepadnutú tvár a kruhy pod očami. Chvíľu sa prepaľovali pohľadmi, nakoniec sa Harry poddal. Povzdychol si a odišiel. Sothis šiel skľúčene za ním.
„Nemyslel to tak,“ povedal im Severus, keď Harry odišiel.
„Nie je prechladnutý? Je strašne bledý a určite mal teplotu,“ ustarane sa spýtala Alison.
„Z toho sa vyspí.“

Celé poobedie sa rozprávali …o ničom. Vo vzduchu bolo cítiť isté napätie…
Podvečer sa všetko ešte zhoršilo. Najviac to cítil Sebastián, ktorý nemohol zaspať a stále plakal. Nedokázali ho ničím utíšiť, až…na schodoch sa objavil Sothis a Sebastián ako na povel stíchol. Sothis zbehol dolu a zúfalo skuvíňal. Prišiel až k Severusovi a ťahal ho za nohavice.
„Čo sa deje?!“ spýtal sa podozrievavo.
Sothis zakňučal a rozbehol sa hore. Všetci štyria ho nasledovali.
Vbehol do Harryho izby a Severus hneď za ním.
Harry spal a v spánku sa zmietal na posteli. Po tvári mu tiekli slzy, hádzal sebou zo strany na stranu a kričal. Sadol si k nemu na posteľ a mocne ho chytil za ramená.
„Harry, Harry! Zobuď sa!“ kričal.
Nič.
„Čo mu je?!“ vystrašene sa spýtala Alison, ktorá zostala stáť vo dverách. Remus podišiel až k nim a pomáhal mu udržať zmietajúceho sa Harryho.
„Harry! Počuješ! Zobuď sa!“ zakričal na neho a potriasol ním.
S výkrikom otvoril oči, a len čo zacítil Severusa, s plačom sa mu vrhol do náručia a schúlil sa mu na hrudi.
„Ona…ona ti to chcela povedať…v ten…ten deň …povedala ockovi…aby…aby ťa k nám pozval… vtedy dala ten list t…tam … a… a potom…prišiel…prišiel, kým ma ukladala…zabil ich…zabil!!! Prečo ich zabil… prečo ich…veď chcel …chcel len mňa…“ vzlykal Harry.
Remus, Tonksová i Alison zostali zdesene stáť. Severus ho tíšivo hladil po chrbte.
„Šššš, upokoj sa, bol to len sen…“ šepol mu do ucha.
„Nebol…“ zúfalo vyhŕkol Harry.
„Harry…“ začal Remus a jemne ho pohladil po vlasoch, ale Harry stále plakal.
Severus sa na nich pozrel a slabo pokrútil hlavou.
„Zostaneš tu?“ tíško sa spýtala Alison.
Súhlasne pokýval hlavou. Všetci traja sa teda stiahli a opatrne za sebou zavreli dvere.
„Myslím, že sa psychicky zrútil,“ šepla Tonksová.
„Vyzerá, že sa doteraz držal len vďaka tomu, že Severus bol v šoku. Keď je Severus v poriadku, dopadlo to na Harryho,“ poznamenala Alison.
„Asi hej,“ súhlasil Remus.
„O čom to hovoril?!“ neisto sa spýtala Tonksová.
„Myslím, že videl posledné hodiny pred ich smrťou,“ povedal otrasene.
Obe ženy zbledli a zhrozene na neho hľadeli.

Severus jemne kolísal plačúceho Harryho vo svojom náručí. Sothis sedel vedľa nich, ňufáčik si otieral o Harryho chrbát a slabo skučal.
Kým sa konečne trošku upokojil, začínalo svitať.
„Ja…zaspal som tam…nechcel som, ale…sníval sa mi sen…“ nečujne začal Harry.
Severus ho prestal kolísať a počúval.
„Otec sa so mnou hral na pohovke…vošla mama a on ma tým zajacom buchol po tvári…nechtiac…ja som začal plakať a on ma zobral na ruky…mama dala ten list do tajnej miestnosti a spýtala sa otca, či pôjde zajtra na ústredie…chcela, aby ti priniesol druhý list, v ktorom ťa pozývala k nám na obed… potom mu všetko povedala a on povedal, že ti to skúsi dať, ale že nevie, či to od neho prijmeš…povedal, že sa vtedy k tebe správal ako hlupák, ľutoval to…veľmi…maminka ma potom zobrala hore…chcela ma dať do postieľky¬… vtedy niečo buchlo…počul som JEHO smiech a otec kričal…kričal na mamu, aby ma zobrala a ušla…chcel…chcel ho zdržať…kým…kým sme vyšli…bol ON hore…chcel mňa…len mňa… a keď mama odmietla…tak…tak ju zabil…držala ma na rukách…aby…aby ma chránila…a…ON ju zabil…a smial sa pri tom…stále sa smial! Potom tam bol Cedrik…mŕtvy…a Sirius…mŕtvy…a ON…mŕtvy…a ty…ležal si na tej posteli…mal si horúčku…a ON sa stále smial…ten strašný smiech!!! A keď ustal, bola tam len mama…stála na tej lúke…a chcela, aby som sa zobudil…aby som ťa odtiaľ vytiahol…lebo…lebo sa tam zblázniš…“ keď dorozprával, už mu po tvári netiekli slzy, len sa k nemu tuhšie privinul.
„Už na to nemysli, už je to preč.“
„Všetci zomreli v tú noc, všetkých som videl, všetci kvôli mne…“
„Niečo si mi hovoril o sebaľútosti, nie?“ pripomenul mu mierne.
„Už nechcem, aby niekto zomrel!“ pípol zúfalo.
„Už nikto nezomrie, neboj sa.“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem…“
Opäť ho začal kolísať a Harry onedlho zaspal. Tentokrát to bol bezsenný spánok.
Keď Severus cítil, že jeho dych je pokojný, opatrne ho uložil do postele. Vo svetle prvých slnečných lúčov si všimol, akú má bledú prepadnutú tvár. Sothis si hneď ľahol vedľa neho a Harry sa skrútil k nemu.
Jemne mu odhrnul vlasy z čela a chvíľu ju tam podržal. Nemal teplotu. Prikryl ho prikrývkou a potichu vyšiel z izby.
Nakukol do spálne, Alison tam nebola, tak zišiel dolu.
„Prečo nespíš?“ spýtal sa potichu, keď vošiel do kuchyne.
„Severus!“ vyhŕkla prekvapene.
„Už som vstala. Bol si pri ňom celú noc? Ako je na tom?“
„Upokojil sa až na svitaní. Teraz zaspal, takže dúfam, že bude spať dlho.“
„Až teraz?! A…o čom to hovoril? Hádam len nie…“ spýtala sa váhavo.
„Hej, ten dom v ňom vyvolal spomienku na posledné hodiny života jeho rodičov,“ odvetil smutne.
„Chúďa moje, ani sa nečudujem, že sa zrútil, toľko šokov naraz…“ chcela ho objať, ale len čo sa ho dotkla, rýchlo sa odtiahla.
„Celú košeľu máš mokrú, rýchlo sa choď prezliecť, aby si neprechladol!“
„Neboj sa,“ pousmial sa, vyzliekol si ju a prevesil cez radiátor, „nie je mi zima.“
„Ako sa tak na to dívam, tak Harry preplakal celú noc,“ povzdychla si. Prikývol.
Vtom vošiel Remus.
„Severus! Ako je na tom Harry?“ spýtal sa, potom si však pozorne obzrel polonahého Severusa a zarazil sa:
„Ehm…neruším?“
„Suším košeľu,“ povedal a ukázal na radiátor a dodal, „Harry pred chvíľou zaspal.“
„Pred chvíľou?! Preplakal celú noc?!“
Prikývol.
„Bolo toho na vás moc…“
„Dosť,“ uznal váhavo.
„Predpokladám, že sa dnes nevraciate na Rokfort.“
„Mohol by si požiadať Dumbledora o voľno pre nás dvoch?“ požiadal ho.
„Samozrejme. Zastúpim ťa v hodinách.“
„Vďaka.“